Poviem vám rozprávku. Bude o dáme, ktorú budeme volať
Pomperipossa. Znie to ako dobre meno pre rozprávkovú bytosť, všakže? Žila
v kraji, ktorý budeme nazývať Monismániou.
Pani Pomperipossa milovala svoj kraj plný kopcov, lesov,
jazier a zelených čistiniek. Milovala aj ľudí, ktorí v ňom žili.
Dokonca aj múdrych mužov, ktorí vládli tomu kraju. Teda aspoň si myslela, že sú
múdri a preto ich volila vždy, keď sa v krajine konali voľby. Verila,
že práve vďaka ich rozhodnutiam kvitla v ich krajine už štyridsať rokov
taká dobrá spoločnosť. Nikto v kraji nemusel byť chudobný, každému sa
ušiel kúsok zo spoločného koláča solidarity a Pomperipossa sa radovala, že
na jeho pečenie môže svojou časťou prispievať. Ach, ako sladučko ten spoločne
upečený koláč voňal!
V Monismánií existovalo niečo, čo sa nazývalo krajné
daňové sadzby. Zabezpečovali, že čím viac niekto zarobil, tým viac peňazí
odovzdal správcovi dane, takže spoločný koláč solidarity sa dal upiecť väčší.
Správca si nebral od nikoho viac ako 80-83%, mal predsa srdce na správnom
mieste. Povedal Pomperiposse, že si môže nechať 17-20% zo svojich peňazí
a použiť ich, ako len bude chcieť. Pomperipossa bola plná radosti
a veselo si poskakovala po ceste svojho života. Mnoho nespokojných ľudí
bilo na poplach a nariekalo, že dane sú privysoké. Pomperipossa sa však nikdy
nesťažovala a nikto v Monismánií nepočul vzdychy nad príliš vysokými
príspevkami na koláč solidarity. Práve naopak, aj naša hrdinka si myslela, že
všetko je v poriadku. Aj naďalej preto volila múdrych mužov zakaždým, keď
boli v krajine voľby. Mudrci sa potom mohli pretrhnúť vo svojej mravčej
práci pre blaho jej drahej Monismánie.
Naša hrdinka Pomperipossa písavala knižky pre deti. Robila
to pre radosť a spríjemňovala si tým svoj pozemský život.
„Ktovie“, hovorievala si, „ak sú deti aspoň trochu také
detinské ako ja, budú tiež rady čítať o takýchto úžasných
dobrodružstvách“. A deti skutočne
chceli. Nie len deti z Monismánie, ale dokonca aj deti z krajín
vzdialených na míle a míle ďaleko. Deti na východ aj na západ od jej
malebného kraja. Znie to azda neuveriteľne, ale detičky s čistým srdcom zo
všetkých kútov sveta sedeli a vo veľkom čítali knižky pani Pomperipossy.
Ich hlad po nových príbehoch bol nekonečný. To však priviedlo našu úbohú pani
Pomperipossu do veľkého nešťastia.
Ale prečo by bola
naša hrdinka úbohá, keď sa jej tak darilo? Nuž, rozpoviem vám pekne poporiadku.
Jedného krásneho dňa Rada múdrych, ktorá vládla v kraji
Monismánia, zasadla na hrade, ktorý sa nazýval Haga. Bol to vlastne skôr taký
zámoček, kaštieľ, v ktorom Kráľ zvykol kedysi tráviť leto. Ako len miloval
prechádzky v nádherných záhradách! Opájal sa hudbou, ktorá mu počas dlhých
letných večerov hrávala a všade naokolo si pospevovali vtáci a rástli
kvetinky.
Časy sa však zmenili. Kráľ už si svoj letný palác nemohol
dovoliť a musel ho odovzdať do opatery Rade múdrych. Tí sa v zámočku
necítili o nič horšie ako kedysi pán Kráľ, a tak sa tam stretávali
často a radi. Prišla zima a naši mudrci sa schovali dovnútra. Potom
sa to stalo – určite počas prestávky na kávu. V krajine bolo totiž
posvätnou tradíciou, o ktorej si nikto nemohol nič zlé ani len pomyslieť,
že sa k silnej čiernej káve
podávali škoricové buchtičky a malé tortičky. Nuž a pre túto milú
malú prestávku si mudrci isto iste zabudli po sebe prečítať nové zákony, ktoré
práve vytvorili. Zhodli sa na nových pravidlách, ktoré Pomperiposse, ale aj
ostatným Monismaniančanom, vniesli do života – no, jemne povedané, nemalé
komplikácie. Naša hrdinka však o tom najprv vôbec nič netušila. Až raz sa
jej z ničoho nič dobrý kamarát opýtal:
„Ty, a vieš o tom, že tvoja daňová sadzba je za
minulý rok 102%?“
„Rozprávaš nezmysly“, odvetila Pomperipossa, „toľko percent
predsa neexistuje!“
No, musíme uznať, že zložitejšie počty jej nikdy veľmi
nešli.
Dozvedela sa však, že v Monismánií percentá koniec
nemali. Keď spočítala daň z príjmu a sociálne odvody, ktoré musela ako
drobný podnikateľ platiť, dávalo to dohromady rovných 102%. Mohla robiť, čo
chcela, nebolo pomoci. Úbohá, nešťastná Pomperipossa! Len sedávala v kúte
a od skorého rána často písala a ani nevedela, že je vlastne drobnou
podnikateľkou. Vlastne by mala byť na seba hrdá; „ľaľa, som drobná
podnikateľka, kto by to bol povedal?“ Ale potom si všetko spočítala
a pomaly, ale isto zistila, že byť drobným podnikateľom v Monismanií
bolo na smrť vyčerpávajúce.
Pustila sa do počítania:
„Tie nepodarené malé deti, pozaliezané vo všetkých kútoch
a medzierkach celého sveta, mi svojím čítaním zarábajú peniaze. Koľko peňazí mi
tá ich hrozná túžba čítať prinesie tento rok? V najlepšom prípade len
milión. V najhoršom dva.“ Pretože sa peniažky kotúľali zo všetkých strán
sveta, nikdy dopredu nevedela, koľko jej presne príde. Veľké tučné výplaty na
ňu nemilosrdne útočili, keď to najmenej čakala. Nuž, treba počítať s nahorším
- dva milióny!
Potom vychádzali dane takto:
Za prvých 150 000 nezbedníkov, čo Tvoje príbehy čítajú,
si vraj môžeš nechať 42 000 korún. Ostatných 108 000 korún pôjde na
spoločný koláč.
Z toho, čo ti ostane, čiže 1 850 000 korún,
musíš odovzdať 100%, teda všetko.
Lenže ešte musíš pridať 2%, s ktorými si vo svojej
nevedomosti nepočítala. To bude – 37 000 korún.
Spoločný koláč solidarity teda dostane 1 995 000
korún.
Pomperiposse ostane 5 000.
Keď to všetko spočítala, povedala si: „Nuž, milá starenka,
v počtoch si veru nikdy nevynikala. Existujú predsa desatinné čiarky
a ktovie aké ešte ďalšie veci. Kdesi si sa musela prerátať, určite to
musel byť 50 000, čo ti ostalo!“ Skúsila to prepočítať ešte raz, ale
výsledok sa nezmenil – ak zarobíš dva milióny, môžeš si na živobytie nechať päť
tisíc.
Pomperipossa znervóznela. Nie, že by bola nejaká nenásytná,
ale predsa - mala 5 000 korún a ešte aj ten slaný zavináč, ktorý ešte
minulý rok bol jedlom chudobných, je tak nekresťansky drahý. A to
nehovoríme o ďalších potrebných veciach. Teraz už sa seriózne bála
a s krikom vybehla oboznámiť priateľov so svojim trápením. Nikto jej
však neveril.
„5 000 korún? S tým na mňa nechoď!“
Keď sa jej nakoniec podarilo celú vec vysvetliť, bezradne
jej pripomenuli: „Musíš mať predsa nejaké odpočítateľné položky!“ Pomperipossa
nerozumela. To sú predsa peniaze, ktoré už niekomu zaplatila. Nedajú sa jesť
ako zavináče.
Pomperipossa bezútešne prišla domov a dumala, sediac
v tmavom kúte. „Odkiaľ len vezmem svoj každodenný chlieb? Sú azda nejaké
chudobince, možno vyžobrem niečo pod zub tam. Možno by som mala vyhľadať Radu
múdrych a zaklopať im na dvere. Mohli by mať zľutovanie a dať mi
občas misku polievky. Keby vzali niečo z tých 1 995 000 korún,
čo som im zaplatila, mohla by tá polievka byť aj celkom sýta, dokonca možno aj
s kúskom safaládky.“
Myšlienka na klobásku však príliš nepomohla. Myseľ našej
hrdinky začala temnieť. Zrazu si pomyslela, že je vari niečo zlé a hanebné
na písaní kníh, keď to tak kruto trestajú.
„Ako to len chodí inde?“ hútala.
Niečo o tom vedela, kedysi stretla milého malého Rusa,
ktorý bol tiež spisovateľom. Jeho knižky sa predávali ako voňavé teplé rožky
(ach, zase to jedlo) a platil daň 13%. Keď mu oznámila, že ona platí 102%,
spadol zdesením zo stoličky. Hneď ako zase vstal, nasadol do lietadla
a povedal o tom všetkým v jeho kraji. Pomperipossa dokonca
počula, že niekde v Írsku si spisovateľov tak vážili, že od nich nepýtali
žiadne dane z peňazí, ktoré si svojimi knižkami zarobili. Ale to bude určite nejaký výmysel, preblesklo jej
hlavou.
Niečo sa napremýšľala, sediac vo svojej kutici. Mnohí ľudia
v Monismánií predsa pracovali sami pre seba, nie len ona. Boli to najmä
lekári, zubári a dokonca aj právnici, a tí hádam už prišli na to, že
čím viac pracujú, tým menej peňazí im zostáva. Že by preto prestali liečiť
akútne zápaly žlčníka a trhať stoličky? A čo rozvody a obchody
s nehnuteľnosťami všetkých Monismánčanov za posledné týždne.
Určite kvôli tomuto vznikli všetky tie patálie s žlčovými
kameňmi a zubmi múdrosti alebo keď potrebovali právnu pomoc s kúpou
domu na hypotéku. Počula, že to posledné bola najlepšia možnosť, akosi znížiť
daňovú sadzbu zo 102% takmer na nulu. Ešte aj riaditeľ daňového úradu to urobil
a bol na to patrične hrdý.
Keď to všetko Pomperipossa premyslela, zmohla sa len na
tichý vzdych. Prečo, prečo si len v živote na nič nepožičala a len
sedela vo vlastnom byte?! Prečo ju len tí milí, drahí rodičia učili, že dlh je
niečo opovrhnutiahodné? Keby tak videli,
k čomu ju to všetko doviedlo. Sedí tu síce úplne bez dlhu, ale všetko čo
má, sú tie prekliate príjmy, ktoré ju neúprosne vedú na psí tridsiatok.
Pomperipossa dumala v kúte stále viac a viac. Spomenula
si na Jozefa, ako sa v Egypte počas siedmych rokov hojnosti pripravoval na
sedem rokov nedostatku. Aj ona bola takáto múdra. Platila si dôchodkové poistenie, bolo celkom
drahé. Myslela si, že je správne odkladať si na dôchodok. Keď už nebude vládať
udržať v ruke pero a ďalej písať, nechcela byť spoločnosti na obtiaž.
„Takto si veru
zaistím svoj každodenný chlieb,“ pomyslela si.
Samozrejme, bude musieť platiť aj dane z dôchodku,
ktorý jej príde, ale to bude potom a nie teraz! Dôchodkové sporenie sa
malo odpočítavať z daňového základu. Kedysi dávno o tom rozhodla Rada
múdrych. Dane sa platili zo sumy, ktorá jej ostala po zaplatení dôchodkového
sporenia. Veľa ľudí to tak robilo. Napríklad mnoho umelcov zo šoubiznisu, ktorí
predpokladali, že ich kariéra sa môže raz-dva skončiť. Dneska budú slávni
a zajtra po nich nemusí šteknúť ani pes. Preto boli rozvážni
a šetrili si, kým sa im darilo. V opačnom prípade im predsa hrozila
žobrácka palica.
Dlho považovala takéto zmýšľanie aj Rada múdrych za rozumné
a obozretné. Ale postupom času sa ich názor začal meniť. Najvyšší mudrc sa
náhle posadil a sťažoval, že mu vlasy dupkom vstávajú, keď vidí všetky tie
odpočítateľné položky, ktorými si ľudia prilepšujú k dôchodkovému
sporeniu.
„Ó, hanba, hanba, aké hanebné je dôchodkové sporenie!“
Pomperipossa nerozumela, čo tak podnecovalo mudrcov hnev.
Veď sami mudrci to ešte donedávna považovali za správne a zrazu to
prirovnávajú k daňovým únikom? Tak to popisovali aj v novinách.
Doložili to dlhým výpočtom, koľko peňazí ľudia zarobili a aké nehorázne
položky si z toho brali pre seba. V denníku však už nebolo dosť
miesta na zverejnenie množstva daní, ktoré ľudia platili a veci ako 102%
daňová sadzba sa už nespomínali vôbec. Zato odpočítateľné položky sa preberali
zo všetkých možných strán. „Aha“, ukazovali si rozčúlení čitatelia, „tí zazobaní
prešpekulovaní paraziti si zväčšujú nezdaniteľné položky, aby si z nich
kupovali šampanské a kaviár pre svoj zhýralý život!“
Nakoniec bola takzvaná verejná mienka pripravená, aby mudrci
predstavili zákon vo svojej snemovni, kde si nikto nedovolil obhajovať nezdaniteľné
položky na dôchodkové poistenie. Verejná mienka to chcela a ďalšie voľby
boli na spadnutie. Zákon bol prijatý so spätnou platnosťou, prvý raz
v histórií Monismánie.
Inými slovami, poistné zmluvy, ktoré Pomperipossa celkom
v zhode so zákonom pred viac ako desiatimi rokmi podpísala, boli teraz
roztrhané na kusy. Musela navyše prísť do svojej dôchodkovej poisťovne
a povedať: „Je mi ľúto, ale nemôžem dodržať svoju zmluvu, pretože už nemám
z čoho platiť.“
Pracovníci poisťovne boli práve v šoku, zúfalí a,
mierne povedané, nahnevaní na Radu múdrych. Tá totiž rozhodla bez toho, aby sa
poradila s niekým, kto sa vo veci vyzná a niečo vie
o následkoch, ktoré nový zákon priniesol. Poisťováci zízali na
Pomperipossu krvou podliatymi očami a žiadali ju, aby vypadla, než im celá
budova padne na hlavu.
Pomperipossa sa opäť usadila vo svojom kúte
a premýšľala ďalej. V starých dobrých časoch, keď krajné sadzby dane boli nanajvýš 83%, existovalo
niečo, čo sa nazývalo „pravidelná podpora“. To znamenalo, že ak ste – ako
Pomperipossa v starých dobrých časoch – mali o niečo viac peňazí, než
ste potrebovali na prežitie a tiež nejakých menej šťastných príbuzných
alebo ľudí, na ktorých vám proste záležalo, mohli ste ich pravidelne finančne
podporovať. Táto podpora, ktorú ste platili, sa vám odpočítavala
z daňového základu – inak by vám na ňu predsa nemuseli ostať prostriedky.
Spoločný koláč solidarity bol napriek tomu stále financovaný únosným množstvom
peňazí, nakoľko človek, ktorý podporu dostával, ju musel, samozrejme, zdaniť.
Jedného krásneho dňa však Rade múdrych opäť začali vstávať vlasy dupkom. Zrejme
sa dopočuli o Monismánčanovi, ktorý mal dostatočný príjem, aby mohol
svojej mamke ročne posielať podporu 25 000 korún, aby nemusela trieť
biedu.
„Ó, koľká hanba, toto predsa nie je správne“, bedákali opäť
mudrci.
„Podpora nie je starosťou jej syna, na to je tam obec! Takto
možno zaistiť, že každý bude rovnako chudobný – alebo aj bohatší, len musíme
získať viac peňazí do štátnej pokladnice. Musíme to celé zaraziť!“ A tak
aj urobili.
„Čo im to len napadlo?“ dumala Pomperipossa vo svojom tmavom
kútiku.
„Skutočne sú toto tí múdri muži, ktorých som si vysoko
vážila a uznávala? Čo sa to tu
pokúšajú dokázať? Nasadiť spoločnosti klapky na oči a urobiť nemožné
možným? Och, tá moja čistá, kvitnúca
sociálna demokracia z čias mojej mladosti, čo ti to len porobili? Ako dlho
ešte budeš zašliapnutá kryť svojím menom tento byrokratický, nespravodlivý,
mocou opojený štát?“
Pomperipossa bola
vedená k viere v demokratickú spoločnosť, ktorá hájila práva
každého jednotlica. Ľudia nemali byť trestaní len za to, že čestne – či už
mimovoľne alebo cieľavedome – zarábali peniaze. To sa však práve, aspoň podľa
Pomperippossy, dialo. Nedokázala sa na to pozerať inak a na tvári sa jej
zjavil zúbožený výraz. Zvláštne kyslý oblak závisti sa plazil jej milovanou
Monismániou. „A prečo sa nikto nepostaví a neprehovorí? Takto to predsa
ďalej nejde, takýmto činom predsa musí skončiť celý priemysel v kraji
a čoskoro tu už nebudú ani malí živnostníci, ktorí by mohli byť zdanení.“
Pomperipossa vytiahla kratučkú básničku, ktorú nedávno
napísal známy monismánsky básnik a znovu a znovu si ju čítala.
Cítim, že vytváranie hodnôt spôsobuje
závisť. Spoločnosť kričí – žiadne úplatky
I v nezmyselných škriepkach
úradníkov musíš sa stále účastniť
A pomáhať súdruhovi Castrovi, keď
na chuť mu príde Angola
Od štátu sa nechať obskakovať ako malé
batoľa
Zrazu Pomperipossa pocítila, že sa tiež potrebuje nechať
preliečiť. Bolo pre ňu priťažké a veľmi bolestivé pochybovať o spoločnosti,
ktorú doteraz považovala za najlepšiu na svete.
Tiene okolo nej sa začali predlžovať a ona stále dumala
nad piatimi tisíckami, ktoré by jej museli vystačiť na živobytie, keby zarobila
dva milióny.
„Beda mi, úbohej,“ premýšľala, „prečo len nie som na podpore
bez jedinej koruny zarobenej poctivou prácou, aká bohatá by som mohla teraz
byť!“
Potom jej to zrazu napadlo – musí byť predsa možnosť, ako sa
dostať na podporu! Aká to požehnaná myšlienka! S novou nádejou napísala
svojmu správcovi dane, koľko by tak mohla na podpore dostávať.
„Vedela som, že nájdem riešenie, keď sa budem snažiť!“
pochvaľovala si svoj nový nápad. No nie je toto nakoniec najlepšia spoločnosť
na svete? Alebo že by nebola? Radšej nechala otázku nezodpovedanú.
Nuž a tak žila Pomperipossa na podpore šťastne, až kým
neumrela. A už nikdy žiadne knižky nepísala.
P.S.: Ešte pred zverejnením rozprávky dostala Pomperipossa z daňového
úradu upresnenia k svojmu daňovému priznaniu. Dozvedela sa, že žiadnych 5 000
korún na hýrenie jej nezostane. Napísali jej, že ak zarobí dva milióny, ich
podiel je, tramtadadá, dva milióny a dve
tisíc korún. Pomperipossa nečakala a odišla do ulíc a uličiek žobrať,
aby si mohla kúpiť také menšie páčidlo. Traste sa, mudrci, a zvýšte ostrahu
u svojich pokladníc. Svojich 5 000 korún budem mať, po dobrom, či po
zlom! Ak mi môžete kradnúť moje peniaze vy, môžem aj ja!
Pôvodný text: Astrid Lindgrenová, marec 1976. Preložené z anglickej
verzie Lennarta Biléna z r. 2009
Doslov:
Poviedka bola napísaná za sociálnodemokratickej vlády Olofa Palmeho, keď
Lindgrenovej podľa daňového priznania skutočne vyšla daň a odvody vo výške
102% z príjmu. Dielo vyšlo vo večerníku Express a rozprúdilo živú
diskusiu. Vláda bola nakoniec donútená dane mierne upraviť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára